(vyberáme z časopisu OSA)

Aby sme niečo vytvorili, je niekedy najdôležitejšie nevedieť, že sa to „nedá“.

Bežne počúvame a aj používame slova ako náhoda, šťastie, smola, nešťastie či iné nálepky prekrývajúce možno zaneprázdnenosť, možno len neochotu pochopiť dianie a procesy života do hĺbky. Poznáte to, ocitnete sa v situácii, ktorú vyhodnotíte ako absolútne nepravdepodobnú a napriek tomu sa udiala. Pri predstave rozlúštenia hlavolamu akoby siahodlhej rovnice s obrovským množstvom premenných, väčšinou siahneme radšej po slovíčku „náhoda“. Rozpliesť tak nesmierne množstvo prepletených nitiek spočívajúcich v našich, hoci aj zdanlivo nepodstatných rozhodnutiach, je pomerne náročná úloha. Nejeden si polozí otázku: Prečo by som sa tým mal vôbec zaťažovať? Možno preto, že podobným spôsobom používame aj slova ako „šťastie“, či „nešťastie“, nevnímajú sínusoidu vlastného života v striedaní extrémnej eufórie a pádu na „dno“, ako zákonitých procesov. Nie, ani jediný list zo stromu ešte nespadol náhodou a nebolo to ani šťastie ani nešťastie.

Normálnym životným štýlom sa stalo neustále sa naháňanie za niečím, neustále dokazovanie „niečoho“ či už sebe alebo svojmu okoliu v snahe zúfalo získať ocenenie, uznanie prinášajúce pocit vlastnej sebahodnoty. Boli sme naučení, že svoju hodnotu mame len, keď to dokážeme, keď to “niekam dotiahneme“, hoci aj keď (často práve, keď) niekoho porazíme a dokážeme, že sme „lepší“ v najrozmanitejších formách súperenia pletúc si ich so súťažením. Vymýšľanie najrôznejších súťaží (súperení) od rodinného prostredia, cez školské až po národné či svetové v snahe motivovať niekoho ku konaniu (podľa vlastných predstav!) sa stalo už akýmsi spoločenským „folklórom“. Nevedome tým zneužívame nízky pocit sebahodnoty, aby sme dosiahli konanie človeka k nasej spokojnosti. Mne to príde ako ilúzia, ktorej následkom je nikdy nekončiaci sa kolotoč naháňania sa za niečím a kolotoč získavania osobného prospechu porazením niekoho iného. Po víťazstve príde krátkodobý pocit eufórie, ale nevyhnutne nasledovaný pocitom prázdnoty a túžby opakovane zažívať onen euforický pocit, ktorý pekne vykresľuje matematická sínusoida našimi predkami vyjadrená príslovím „Čo vysoko lieta, nízko padá.“ Ak to aj vo vás vyvoláva pocit vznikajúcej závislosti, tak už možno rozumiete. Možno že tomu len chýba tretí rozmer meniaci sínusoidu na špirálu, ale to už je iný príbeh...

Svetom vládne pandémia akéhosi nového vírusu, ktorá nás doslova tlačí k tomu, aby sme sa zastavili. Či išlo o spontánny vznik alebo starostlivo naplánovanú akciu, sa možno nikdy nedozvieme. Nanajvýš to zrejme ostane v rovine toho, čomu sme ochotní uveriť. Ja to neviem, ale viem že aj keby išlo o akýsi plán, teraz prebiehajúce procesy už ťažko môže mať niekto pod kontrolou. Rovnica už má až príliš veľa premených. Takže dokážeme sa skutočne uspokojiť tým, že táto pandémia je len „náhoda“ či nehoda a nemá nijaký hlbší význam, príčinu a následky v našich životoch? Je snáď náhoda, že nás doslova tlačí k tomu, aby sme spomalili naše životy v tichu domova, aby sme spomalili ten vlak rútiaci sa strmhlav po koľajach vedúcich na okraj útesu? Nie, náhoda to podľa mňa nie je. Je to hrboľ pod koľajami, ktorý rozkýval rutiaci sa vlak, aby nás v stereotype zabehaného života dôrazne upozornil na to, že sme si postavili koľaje, ktoré vedú na okraj útesu.

Všímam si, ako čakáme, kedy to celé skončí a vrátime sa k tzv. „normálnemu životu“ neuvedomujúc si, ako veľmi sa nám v priebehu ľudských dejín posunuli spoločenské normy. A tak dnes za normálne považujeme to, čo by naši predkovia, v prezieravosti zdravého sedliackeho rozumu, bez zaváhania odmietli. Toto vzdialenie sa od prirodzeného života má mnoho dôsledkov a pandémia koronavírusu je len jedným z nich, či už je plánovaná alebo nie. Je dôsledkom nášho doterajšieho života a zároveň liekom pre našu spoločnosť, dávajúcim nám šancu zastaviť sa, zamyslieť sa a zmeniť smer koľají, skôr ako sa zrútime do prázdnoty. Náš život, ktorému hovoríme „normálny“, pretože sme si naň už tak zvykli a v zajatí každodenných strachov nemáme odvahu, niečo zmeniť, vykročiť na pôdu nespevnenú. Krok, ktorý nerobíme, pretože si žiada odvahu. Odvaha si žiada vieru a zároveň ochotu obetovať sa, stratiť všetko.

„Kto lipne na svojom živote, stratí ho!“ Šíriaci sa vírus ako jeho dôsledok a dôkaz zároveň...

Naša spoločnosť bude iná, už teraz je. Súčasnú situáciu vnímam ako šancu vidieť a prijať dôsledky doterajšieho spôsobu života, pretože prijatie je práve ten bod, od ktorého sa môžeme odraziť a so značnou mierou tolerancie, začať budovať život inak. Hovorí sa tomu aj učenie. Píšuc o učení, ale nemám na mysli vzdelávanie v zmysle akademických titulov, či nekonečného preberania najrôznejších vedných disciplín, po ktorých častokrát ostáva len otáznik uprostred prázdnoty odrážajúc nevyužiteľnosť enormného množstva prijatých informácií, ku ktorým nevznikla prirodzená potreba.

Vzdelávanie vnímam ako uspokojovanie zvedavosti, ako potreby žiaka získať nové poznatky napomáhajúce k rozvoju zručností vedúcich ku skvalitneniu života. Takáto potreba vzniká prirodzene behom života neustále, a to možno aj takýmto nejakým scenárom. Človek vycíti formou nespokojnosti so súčasným stavom, že praktizovaním nejakej zručnosti by si mohol zvýšiť kvalitu svojho života. Pokiaľ touto zručnosťou disponuje, môže ju začať vykonávať a priamo vyhodnocovať či vedie ku skvalitneniu života, alebo nie. Pokiaľ zručnosťou nedisponuje, môže sa ju začať učiť - trénovať. Nastavenie správneho spôsobu tréningu si, ale vyžaduje poznanie. Toto poznanie môže nadobudnúť svojpomocne spôsobom pokus - omyl, alebo sa môže obrátiť na iného človeka, ktorý takýmto poznaním už disponuje, čoho dôkazom je jeho kvalita života odrážajúca dané zručnosti. Takto vzniká slobodný a z môjho pohľadu jediný skutočný vzťah žiak - učiteľ, pričom dopyt vychádza zo strany žiaka ako pocitu nedostatku poznatkov k praktizovaniu určitej zručnosti prejavujúci sa tým, čomu hovoríme zvedavosť.

Vnucovanie poznania, ku ktorému život nepriniesol potrebu, má za následok prirodzenú obrannú reakciu, odmietnutie tohto poznania, pretože nesúhlasí s poslaním toho ktorého človeka. Takto dlhodobo fungujúci proces vytvára zvyk odmietať už vopred vnútené poznanie (predsudok) a to žiaľ aj poznanie, ktoré súhlasí s našimi danosťami, čím sa blokujeme ich rozvoj. Každý sa na tento svet narodíme s určitými špecifickými a jedinečnými danosťami, potrebnými k naplneniu poslania, aké nemá nikto iný na svete, z čoho plynie nenahraditeľnosť a rovnaká hodnota života každého človeka.

Ako skutočné vzdelávanie vnímam slobodný rozvoj práve týchto špecifických daností v bezpečnom prostredí bez posudzovania či odsudzovania, bez trestania za „chyby“, bez manipulácie sledujúcej akékoľvek iné ciele, ako sú ciele žiaka (svoje nenaplnené ambície). Vo všeobecnosti je zrejme, že ani tak nejde o to čo do vzdelávania pridať, ako skôr o to, čo ubrať. Slobodne si dovoliť robiť chyby s patričnou dávkou naivity považujem za základné predpoklady tvorivosti. Ak už niečo školstvu chýba, tak to ani tak nie sú peniaze, ako múdrosť, odvaha a láska, ktoré v súčinnosti vedú k vytvoreniu slobodného a tým bezpečného prostredia ako tréningového priestoru k získaniu odpovedí na otázky svojho života teda zodpovednosti za svoj život. Prajem si, aby tato situácia v spoločnosti, nech už na jej pozadí stojí čokoľvek, bola povzbudením a inšpiráciou k zmene, k preusporiadaniu hodnôt, aby v tom najpozitívnejšom slova zmysle nabúrala naše ilúzie istoty a bezpečia, aby sme ich viac nehľadali tam, kde nie sú a ani byť nemôžu. Sú však v každom z nás. Je len na nás ako s touto situáciou naložíme. Či naskočíme na starý ošarpaný vlak rútiaci sa k okraju útesu, kývajúci sa na nerovných koľajach s pochybnou záchrannou brzdou, alebo na súčasnej prestupnej stanici prestúpime na nový vlak a jeho smerovanie si starostlivo a vedome naplánujeme.