V pondelok 17. novembra sme v škole celé vyučovanie venovali 17. novembru 1989 a práve počas neho som si uvedomila, aké dôležité je o tomto dátume hovoriť. Je to deň, ktorý nepatrí len do učebníc dejepisu – je to príbeh odvahy, zmeny a ľudí, ktorí sa nebáli postaviť za slobodu.

17. november 1989 sa dnes nazýva Deň boja za slobodu a demokraciu. V tento deň sa českí a slovenskí študenti rozhodli vyjsť do ulíc a pokojne protestovať proti režimu, ktorý obmedzoval slobodu slova, cestovania aj obyčajného každodenného života. Ich manifestácia bola najskôr pokojná, no neskôr ju zasiahla tvrdá policajná brutalita. Práve to však naštartovalo obrovskú vlnu odporu a odvahy po celom Československu – a o pár týždňov padol komunistický režim.

Počas nášho školského “17. novembra” sme si pripomenuli, ako veľmi sa odvtedy náš život zmenil. Vďaka týmto udalostiam dnes môžeme slobodne povedať svoj názor, študovať, kde chceme, cestovať, počúvať hudbu, ktorá sa nám páči alebo jednoducho byť sami sebou. Je zvláštne si uvedomiť, že to, čo je pre nás samozrejmé, bolo pre ľudí pred rokom 1989 len snom.

Aj keď sme dnes mnohí mladí a narodení dávno po týchto udalostiach, história sa nás stále týka. Nie preto, aby sme ju memorovali, ale preto, aby sme pochopili, že sloboda nevznikla sama od seba – že ju niekto musel vybojovať.

A tak, keď sme so spolužiakmi hovorili o 17. novembri, mala som pocit, že sme si ten príbeh trošku priblížili k sebe. Lebo akokoľvek vzdialené sa to môže zdať, vďaka tým študentom spred 36 rokov dnes môžeme byť tým, kým sme.